Každý deň sme boli prítomní na omši. Bez modlitby je predsa každá práca marná. A tak sme prechádzali cez cestu ku kostolu dúfajúc, že to malé semienko dobra, ktoré sme v deťoch zasadili, bude rásť v ich životoch. On ma držal za ruku.
Malý blonďavý chlapec, spočiatku tichý, ale rovnako túžiaci po dobrodružstve ako všetci ostatní. Pri toľkých deťoch vám i ten najlepší začína po čase liezť na nervy. Prečo? Lebo je najlepší a čakáte, že bude ťahať skupinu. Nie, nečakajte. Je to chlapec a chlapcov treba nechať chlapcami.
Vtedy, keď sme kráčali námestím, držiac sa za ruky a on poslušne sledoval moje kroky sa na mňa obrátil. "Števo, chcel by som, aby si bol môj brat." Nastala chvíľka ticha. Vedel som, že má iba sestru, avšak nevedel som, čo mu odvetiť a tak som jeho srdcovú záležitosť vyriešil malým úsmevom a pohladením. Vedel som, že deti sú citlívé na maličkosti, a vedia vyčítať i bez slov mnohokrát viac, ako dospelí ľudia.
Úsmev mi opätoval a tak sme spolu ďalej kráčali na omšu. Prekvapením bolo, že išiel miništrovať, čo predtým nechodil. Počet miništrantov sa zväčšoval a ja som len mlčky stál v pri nich - niekedy sa na nich smial, inokedy sa modlil, aby bol kňaz tolerantný k ich šikovnej nešikovnosti.
A tak som sa len ponoril do myšlienok a rozmýšľal, čím to je, že už po dvoch či troch dňoch chlapec takto zasiahne svojho animátora, ktorého pozná tak krátko. A tak som si uvedomil silu animátora, ktorý má moc prebúdzať život. Poznáte sa krátko a ste si tak blízko.