Teplý júnový deň. Autobusová stanica, smer Paríž. Vychádzal som z toaliet, ruky stále vlhké utierajúc do nohavíc. V tom momente sa to udialo. Moment trvajúci ledva dve sekundy, vložil do mňa myšlienku trvajúcu niekoľko rokov. Prešiel som okolo neho. Starší pán s bielou palicou, ako so symbolom ľútosti, stál na rohu. Vystierajúc ruku vpred hovoril : Mohli by ste mi, prosím, pomôcť? Slová neboli adresované mne, aspoň som si to myslel. Muž kráčajúc predomnou si ho nevšimol. Klamem. Všimol. So zrakom upreným na predmet uprostred stanice, ktorého význam ľudia narodený po roku 1989 nevidia, odchádzal k východu. Slepo som ho sledoval ospravedlňujúc tak svoje konanie nedostatkom času. Cez sklenené dvere som videl ľudí dvíhajúcich batožinu a kufre. Odchod bol čoskoro. S myšlienkami, ktoré mi zožierali vnútro som otváral dvere a odchádzal potupený, pripúšťajúc si svoju vlastnú slepotu, . Človek je nemý a kričí,je slepý a predsa vidí viac,než zdravý.
V ten deň tam bolo mnoho slepcov, ale len jeden, ktorý skutočne videl. Pán s bielou palicou.
