Krátka stretávka v kancelárií. Chalani prichádzajú, podpisujú papiere. I napriek mladému veku je zodpovedný. Vonku už sadá tma a ja mám v pláne ešte jeden výlet - kešky. Volám chalanov, kto chce ísť. Netrebalo ho presviedčať. Je to hra, hra ktorá spája.
"Už je tma, tak neviem či niečo nájdeme", upozorňoval som ho. Nemusel odpovedať, jeho úsmev totiž hovoril za všetko. Vydali sme sa naprieč sídliskom, sledujúc autá, okoloidúcich, ich tváre, psíčkarov.. Debatujeme. Hlavná téma je známa - domka, stretká, chalani.. Nebolo to tak dávno, čo mi na papier s názvom "ďakujem ti", ktorý sme tvorili na poslednom stretku v školskom roku 2013 - 2014, napísal: "Teším sa na Tvoje stretká." Stihol však iba jedno s minimálnym počtom účastníkov. S ním však bola atmosféra priateľstva zapečatená a i pre to som čakal iba na neho a jeho sestru Moniku. Je to riadenie Boha, že na tomto stretku - jeho poslednom, dostal práve on animátorský list odomňa?
Opúšťame prázdnu zástavku, o ktorú si zamkol svoj bicykel. Prechádzame cez cestu a prvé kroky zahalí tma. Cestou k záhradkám si svietime mobilom a ja zapínam GPS. Vysvetľujem mu, ako to funguje. Šípka nás doviedla k úzko vyšľapanému chodníku, ktorý viedol popri kukuričnom poli. Z vaku vytiahnem staré botasky a prezúvam sa. Čakal som blato a vlho. On bol darom pri tomto dobrodružstve.
Na otázku, či mu nebude vadiť blato, odpovedá záporne. "Umyjú sa a mám ešte druhé.." uisťuje ma. V hlave mi prebehne, čo by na to povedala jeho mamka. Tma, blato a zážitok však láka mužské srdce a tak vykročíme.
Nevieme cestu, iba odhadujeme. Od vlhkej trávy nám presiakajú i nohavice a na mieste, kde sme brodili malý jarok to schytali i ponožky. Smejem sa, keď hľadím na jeho nohy. Rád mi ten úsmev opätuje.
"Tu by to niekde malo byť" ukazujem na krivý strom. "Ako to má vyzerať?" pýta sa ma svietiac mobilom všade navôkol. Mravce, fľaše, plechovky.. Po chvíli hľadania sme našli v kmeni stromu malú krabičku bielej farby, v ktorej bol kedysi filmový kotúč. Možno tam niekedy boli rodinné fotky. Možno fotky turistov v Tatrách.
"Och, nemám pero. Nemáš?" pýtam sa s prosebnými očami. Po prehľadaní vakov i vreciek, sme sa nakoniec iba odfotili. Krabičku sme vrátili a kráčame späť. Všetko zažívame po druhýkrát. Blato, mokrá tráva, chladné a premočené fusakle. A úsmev. Sme obklopení zážitkom, prírodou, dobrodružstvom, priateľstvom.
Vo filme Štyri pierka sa hovorí: "Muž je zahanbený, ak nie je vojakom". Byť vojakom a bojovníkom je priam cesta mužského srdca. To, čo toľko vidíme vo filmoch o samurajoch a hrdinoch, to, o čom píše John Eldredge v knihe Divkoý v srdci, ktorú priam hltal, to on uskutočňoval. Nezáleží na tom, koľko ho to stálo, či topánky budú od blata alebo či prechladne. Vedel, že ak nevykročí do tmy, nikdy nebude bojovníkom. Nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Cesta nás formuje, nie prekročenie cieľovej čiary. Cieľ je odmena. Vaša budúca rodina, žena, deti. Vaša zodpovednosť, rozhodnosť, odhodlanie.
Jeho odmenou je nebo. A ja som hrdý, že som mohol byť pri tom, ako z tak mladého chlapca sa postupne stáva muž a bojovník. Nemárnite čas. Vykročte, hoc aj do tmy. Šaty i topánky máte plné výklady. To, čo máte v srdci, máte iba vy. Prosím, neprežívajte - žite!
