O delení a spájaní. O smrti.

Autor: Štefan Moravčík | 2.2.2015 o 23:26 | (upravené 3.2.2015 o 1:22) Karma článku: 2,65 | Prečítané:  625x

Bol večer. Nie ten večer, ale iný. Kráčali sme z krčmy. Páni Miešok, Anakonda, Mucinko a Vrtáčik ako štyria veľmoži všetkých čias. Svetlá pouličných lámp poskakovali sem a tam, tam a sem a snažili sa držať krok s nami. "Bojím sa smrti." zahlásil.

"Áno. Bojím sa smrti" nemusel už viac zopakovať. Vtedy mi prebehlo hlavou, čím to je? Jeden sa smrti bojí, iný ju víta s otvorenou náručou a fľaškou šampusu. Keď som ho stretol o pár dní, zahlásil tak protichodnú vetu, že by ju aj menejzdatný slovenčinár označil ako čistý oxymoron. "Už sa nebojím smrti.." Som ticho. Nechávam priestor. Nezasahujem. "Bol som na spovedi - je to oslobodzujúce.." Očami míňam cyklistu. Zamýšľam sa. Hľadám slová.

Ona sa bojí smrti," hovorí mi mamka v rozhovore o starkej, ktorá je čoraz častejšie v nemocnici, "ale naša sa nebojí." Tá "naša" býva s nami už niekoľko rokov. Jej vek nie je vysoký, ale choroba ťažká. Sedí celý deň na jednej posteli, meravé ruky spája do modlitby a dvíha oči k nebu. Ona sa nebojí.

Čím to je? Nevieme, kedy príde - dnes, zajtra, o týždeň. Raz sa jej vyhneme a zrazu je tu zas. Raz sa s priateľom zhovárate, a o pár minút ho zrazí auto. Raz sa smejete a raz plačete. 

Od momentu, ako odišiel, prešiel už nejaký ten mesiac, dva, tri, štyri.. A zmenil som sa. Ani minúta, ani sekunda, ani mihnutie oka nie je, čo by som na neho nemyslel. Niekto mi raz povedal, že som silná osobnosť. Áno, tvárim sa. Škola, stretká, také výlety, také lesy, také akcie, tvrdý chlap, pravý muž, vzor.. Reči naplnené slovami a slová stávajúce sa rečami. Smrť ma rozdvojila. Neviem kto som. Neviem čo chcem. Neviem kam sa uberať. Neviem, či ísť na ten rok do Afganistanu, Indie či Afriky aby som utiekol z tejto reality. Ničí ma. Ničím sa. Moje vnútro sa štiepi a ostrie noža mi otvára staré rany. Jazvy neprestávajú páliť. Pália. A ešte aj budú..

Pár dní či týždňov po jeho smrti som si všimol istý fenomén - mladí. Zrazu ich počet v našej farnosti vzrástol. Na staré hádky sa zabudlo. Každý chcel spoznať miesto, v ktorom bol ako doma. Každý chcel ísť v hlbších šľapajách. Smrť spája ľudí.

Smrť spája a rozdeľuje. Smrť spája ľudí a rozdeľuje osobnosti. A prečo sa bojíme? Raz som niekde čítal, že preto, lebo je to tá jediná vec, ktorú človek nemá pod kontrolou. Všetko si môžeme naplánovať. Ale nie to kedy a ako zomrieme. A ľudia z toho bláznia. 

Kráčame ďalej. Spoločenstvo červenej ruže presekáva horko-ťažko hustú atmosféru. V krčme sme pili iba kofolu. Nemali sme chuť. Iba jednu - byť spolu. Podávam ruku - mocný stisk a obraciam sa domov. Cesta je dlhá. Zvuky áut ma našťastie nechávajú v myšlienkach. A tak kráčam a premýšľam...

Čím to je?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?