Deň, keď sa zlomilo nebo

Autor: Štefan Moravčík | 1.10.2014 o 0:23 | (upravené 1.10.2014 o 9:15) Karma článku: 8,29 | Prečítané:  1688x

Zazvoní budík. Moje oči pomaly vnímajú svetlo. Obrátim sa na druhý bok. Vytrvalosť budíka nemá hraníc. Bojujem s ním v päťminútových intervaloch. Prehral som.


To ráno kalendár ukazoval 27.september, spomienka sv. Vincenta de Paul. Ranné výmeny názorov s mamkou a tiché raňajky mi pomohli vstúpiť do reality toho dňa.

"Čierna? Biela?" rozmýšľal som. Áno, v tej čiernej by som vyzeral dobre. Mamka mi ožehlila obidve. Biela. Čierne nohavice. Kravata. Pásikavé fusakle odkladám. Čierne. Myšlienka oholiť sa do hladka krachuje pri prvej kvapke krvi, ktorá mi pramení na krku. Holím sa.
Dýcham. Mám strach. Viem však, že musím. Volám Marekovi. "Žiadna sms mi neprišla. Ale fotku spravím," hovorí mi s prísľubom. Otočím kľúč, zamknem.
Po príchode na cintorín ma víta pieseň od skupiny Coldplay. Mamka,brat,spolužiaci zo strednej, Anka zo Sniny, Kuchťo, ukazujúc mi mi nápis Domka na ľavej strane košele... Je chladno, hoci bratov kabát mi hreje dostatočne vrchnú časť tela. Biele kvety žmolím v ruke. Nečakám, nemôžem,musím.

Vkročím dnu. Otec,mamka,brat a dve sestry. V prvom rade vyzbrojení nádejou. Zastanem si do radu cudzích ľudí - rodina,priatelia.. Nemám oporu. Srdce sa mi rozbúcha,slzy kričia, nohy nepokojom sa zmietajú. Krok za krokom bližšie k pravde.

Som na rade. Leží pokojne. Domka tričko mu ladí s tmavým sakom. Medvedík. Slzy sa rozkričali a ja si prajem stáť pevne na nohách ako William Wallace z filmu Statočné srdce. Ten film mal rád. Pozerali sme ho spolu. Nešlo to. Oprel som sa a dúfal,že nespadnem. Jemný znak kríža nad truhlou a odchádzam. Kroky ma vedú k sediacej rodine.

Otec ma zbadal prvý. Pohotovo vstal, čo vzbudilo pozornosť mamky, brata a dvoch sestier. Ruka v ruke,pevný stisk. Snažím sa zastaviť slzy a vysloviť sústrasť. Nejde to. Slabota ma ovládla. "Ďakujem. Dobre si ho pripravil na nebo.." riekol otec mojím slzám. Odpoveď som mu nedal. "Prepáčte..." dostal som zo seba až pri mamke. "Nemám Ti čo odpustiť. Skôr Ti ďakujem.." riekla mi. Spamätávam sa. Slzy ustupujú slovám silným pre moju dušu. Ešte ruka Jankovi, objatie Katke i Monike s ospravedlnením za pokazený účes. Vidím Betku s partnerom. Objatie,ruka, kráčam von..

Vonku viac a viac známych tvári. Už držím ružu. S Marekom vojdeme dnu. Počúvame kázeň. "Posledný film,ktorý pozeral,je Nebo nie je výmysel." riekne kňaz a ja ho preruším slzou. V duchu si spomeniem na Katku,ako mi hovorí, že jej ho odporúčal. Stál som tam a kňaz ma vyslobodil z myšlienok slovami: "V ten večer mal vo vrecku papier s hriechmi.." "Ako môžeš ísť na spoveď bez spytovania svedomia? Radšej si píš hriechy na papier, tak si ich lepšie uvedomíš" zvozil som ho jeden večer. Vyplatilo sa. Teraz viem,že je svätí.

Prichádzajú. Berú truhlu,nakladajú do auta. Otec,mamka,brat a dve sestry vychádzajú. Pieseň " The call" od Regina Spektor dotvára atmosféru. Nebo sa láme. Vychádza slnko. Ohrieva vzduch, srdcia, tváre. Preráža zimu a chlad. Znie to ako zázrak, keď mi to Anka píše neskôr v správe. Verím tomu, až keď to spomenie i Zuzka. Nebo sa zlomilo, aby prijalo anjela.

Strácam sa v dave nasledujúc kríž pred nami. Mladí, starí, rodina, spolužiaci, kňaz od Žiliny, od Bystrice.. Posledné slová, posledné spevy na cestu odzneli v rohu cintorína. Akoby paradoxne počuť hlasy detí z neďalekého ihriska. "Takto by to chcel. Tie deti mu ani teraz nedajú pokoj.." pomyslel som si s úsmevom.

Všetci si sadnú. Ja kráčam. Kráčam k oltáru, nevšímajúc si tabuľu s jeho menom - rozplakal by som sa. Ťažký nádych. So strachom i úctou som stál oproti jeho rodine. Dočítal som a v strese som zabudol otočiť stranu na evanjelium, ako mi to hovorili v sakristii. Mal som čo robiť,aby som neplakal. Tie slzy som však neudržal pri videu, ktoré ešte v to ráno marek exportoval. Zábery kde som ja, on, rodina a priatelia, ma chytajú za srdce. Jemný úsmev vyčarí iba pohľad na jeho sestru, ktorá sa usmieva pri veselých spomienkach s bratom...

Posledná ruža,posledné ahoj. Niečo sa skončilo, ale niečo začalo. Už necítim hnev. Hnev na seba, na neho, na Boha. Už necítim vinu. Možno to je tými slovami jeho otca a mamky, možno nádejou, ktorú nám zanechal.

Bolo jasno. V ten ďen bolo jasno. Zavolám večer chalanov, ideme na kofolu. Spomíname. "Na červené ruže.." riekne Marek po tom,ako sa dohodneme, že Dominikovi vždy donesieme červenú ružu,keď ta pôjdeme. Strhne sa debata o nebi. " Dominik zaujme také miesto, aké mu dáme v našom srdci" , vyriekol som. Chlapci ani nevedeli,ako dlho som nad tými slovami premýšľal. Nestačilo im. Chceli iba vedieť,kde je nebo.

"Ja mám veľký problém so spoveďou momentálne. Slová kňaza boli ako pre mňa.." píše mi Zuzka po návrate z pohrebu. Áno. Toto je pre nás. Dominik nám nechal nádej, držme sa jej.

V ten večer už bolo stále jasno. Cestou domov pozerám na súhvezdie Kasiopeja (moje obľúbené) a ďakujem Dominikovi. Moj hnev na Boha sa zlomil. Moje srdce sa zlomilo. Presne,ako sa zlomilo v ten deň nebo...

Iba jedna vec dokáže zlomiť nebo - Láska. Nič iné, nikto iný.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?