ružový mrak

Autor: Štefan Moravčík | 23.1.2011 o 14:37 | (upravené 23.1.2011 o 15:00) Karma článku: 2.23 | Prečítané  327-krát

Krátka báseň o láske z mojej vlastnej tvory.

Vo svetle noci a v tieni divých kvetov,

tam kde zrnká prachu sadajú na udupanú zem.

Tam je to miesto, kam sa stále vraciam s nočným slnkom si ľahnem.

Kroky hľa mäkké oblaky a tým ďalej väčšmi mriem,

a moja myseľ opúšťa kým ďalej väčšmi idem.

 

Ani otca ani Boha, ani matky, čo rany hoja.

Iba ona, z lásky slepej, ktorej sa všetci boja.

Muži dotknúť, muži pozrieť, muži čo i len očkom žmurknúť.

Jej krása, láska, čistota nesmie zhynúť.

 

A čo ja? Večný služobník tej lásky slepej,

čo by som bol býval bez nej?

I keby klesala voda a stúpal by ľad,

I keby dopredu by chodil rak,

I keby farby by sa pomiatli,

čo by ja bol bez lásky?

 

Ako keď mravce chodia, rad radom,

tak i moje srdce plesá byť jej druhom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

ONLINE: Víťaz vo finále vyzve Kanadu. Tím Európy čelí Švédsku

Stretnutie je na programe o 19.00 SELČ.

ŠPORT

Sagan splnil cieľ, po Eneco Tour je svetovou jednotkou

Slovenský cyklista kritizoval v cieli súperov.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Ako zachrániť Matoviča

Existuje jeden silnejší argument, zatiaľ ho však podkopáva.


Už ste čítali?