Vo svetle noci a v tieni divých kvetov,
tam kde zrnká prachu sadajú na udupanú zem.
Tam je to miesto, kam sa stále vraciam s nočným slnkom si ľahnem.
Kroky hľa mäkké oblaky a tým ďalej väčšmi mriem,
a moja myseľ opúšťa kým ďalej väčšmi idem.
Ani otca ani Boha, ani matky, čo rany hoja.
Iba ona, z lásky slepej, ktorej sa všetci boja.
Muži dotknúť, muži pozrieť, muži čo i len očkom žmurknúť.
Jej krása, láska, čistota nesmie zhynúť.
A čo ja? Večný služobník tej lásky slepej,
čo by som bol býval bez nej?
I keby klesala voda a stúpal by ľad,
I keby dopredu by chodil rak,
I keby farby by sa pomiatli,
čo by ja bol bez lásky?
Ako keď mravce chodia, rad radom,
tak i moje srdce plesá byť jej druhom.